Prečo putovať do Santiaga de Compostela
Odpoveď na otázku, prečo putovať vo všeobecnosti je jednoduchá. Pretože putovanie je podstatou nášho života. A to doslova aj v prenesenom význame.
Putujeme z miesta na miesto. Z domova do práce, na nákupy, za priateľmi, na dovolenku... Ale putujeme aj inak. Od počatia, cez narodenie a dozrievanie až po smrť a k tomu, čo je za jej bránou. Putujeme od infantilných foriem duchovnosti k zrelším, od egoistických vzťahov k altruistickým, od neustáleho daj, k dám, od tvoja vina k moja vina atď.
Takže či chceme, alebo nie, sme pútnici, celoživotní, či presnejšie veční.
A teraz ešte odpoveď na otázku prečo putovať práve do Santiaga de Compostela.
Spoločným menovateľom pútnikov do tohto galícijského mesta je zachytenie. Znie to zvláštne, ale akoby to zariadila nejaká tajomná sila. V mojom prípade to bola kniha Puala Coelha Pútnik z Compostely. S úžasom som ju prečítal za pár hodín. A nevedel som, či je to čistá fikcia, alebo skutočnosť. Pravdou je, že Coelho skombinoval jedno s druhým. To ale nebolo pre mňa dôležité, pretože som v sebe zacítil túžbu ísť na púť. To zachytenie, ako som ho už vyššie označil, ešte zosilnelo pri rozprávaní môjho kamaráta po jeho návrate z putovania do Santiaga de Compostela. Išiel francúzskou cestou a tie jeho zážitky boli ako z inej galaxie. Mimoriadne príťažlivé. Napadlo mi, že ja nič také nemôžem zažiť. Ale túžba ostala a postupne silnela. Trvalo to niekoľko rokov, lebo raz neboli peniaze, potom chýbala dovolenka alebo nebolo s kým ísť. Ale nakoniec sa to podarilo. A musím povedať, že to bolo oveľa silnejšie a krajšie ako rozprávanie. A tak som bol na piatich putovaniach. Zatiaľ...
To je moja cesta do Compostely. Ale sú aj iné motivácie.
Zvedavosť – človek o tom veľa počul a aj keď sa necíti byť nijako nábožensky založený, chce to skúsiť. Čo keď náhodou aj on zažije niečo mimoriadne. Nestretol som nikoho, kto by po návrate zo Santiaga ľutoval čas, peniaze, či námahu.
Turistika – sú ľudia, ktorí radi chodia a putovanie je predovšetkým chodením. Takže to berú ako ďalšiu formu turistického vyžitia. Toto má ďalšie benefity. Poznávanie neznámych miest, kultúrnych pamiatok, histórie i nových ľudí. Je to naozaj zdroj bohatého naplnenia. Časť turistov po púti konštatuje, že síce vyrazili ako turisti, ale do Santiaga dorazili ako pútnici.
Sprevádzanie – znie to paradoxne, ale na púti nájdete aj ľudí, ktorí tam nechceli ísť. Sú tam len preto, lebo ich niekto blízky a dôležitý požiadal o sprevádzanie. A keďže nemali srdce povedať nie, tak išli. A tak môžete pozorovať, ako sa neochotní a zahundraní mentori pomaly menia na pozorných pútnikov. V tejto kategórii ešte treba spomenúť duchovných sprievodcov. Tí sú skôr ojedinelí, ale o to cennejší. Nielen pre sprevádzané osoby, ale aj pre ostatných pútnikov.
Túžba zažiť niečo mimoriadne – človek túži po zázrakoch, aj keď si to často nechce priznať. Časť týchto čakateľov na zázrak odchádza z Compostely sklamaná, pretože ich očakávanie nebolo naplnené. Ale to neznamená, že sa nijaký mimoriadny skutok v ich živote nestal. Len ho momentálne nie sú schopní vidieť. Ale po čase pochopia, že to predsa len bolo zázračné.
Životná kríza – ťažké životné okolnosti akými sú rozpad manželstva, úmrtie najbližšej osoby, strata životných istôt, či zmyslu života samotného. Človek už vyskúšal všetko, aspoň má taký pocit. Ale nič sa nezlepšilo. A tak sa rozhodne odísť zo svojho prostredia a oddať sa rytmu cesty. Na prvý pohľad iracionálne riešenie. Áno, ale keď tie racionálne nepriniesli výsledok, tak prečo neskúsiť aj toto. Pre mnohých z tejto kategórie prišlo vyjasnenie a inšpirácia, čo treba robiť, aby sa problém vyriešil. Iní boli počas cesty zbavení svojej ťarchy a považujú to za zázrak.
Nevyliečiteľná choroba – každý túži byť zdravý. Ale sú situácie, kedy už túžime po niečom vyššom. Nevyliečiteľne chorí, ak im to ich stav dovoľuje, idú na púť s vnútorným odovzdaním svojho života do Božích rúk. Chcú pochopiť, prečo práve ich stretol taký údel. A v kútiku duše nechávajú malilinký priestor nádeji. Čo keby sa to predsa len zlomilo. Veď takéto zázračné uzdravenia sa tu už udiali.
Altruizmus – človek na púti nechce dosiahnuť nič pre seba. Ide tam prosiť a obetovať sa za niekoho blízkeho. Chce vyprosiť uzdravenie tela, či vzťahu, rozpoznanie životného cieľa, vyriešenie sporov, či nájdenie práce.
Pokánie – najsilnejším pútnickým motívom je konať pokánie za vlastné hriechy, či dokonca za hriechy rodiny, spoločenstva, národa, cirkvi... Je to mimoriadne náročná úloha, pretože v mnohých prípadoch pútnik ani netuší, akú veľkú ťarchu si naložil na plecia. A tak medzi pútnikmi môžete stretnúť takých, ktorí okradli, podviedli, zabili. Určite vám to nepovedia, ale ak budete mať niekedy šťastie počuť týchto kajúcnikov hovoriť o ich skúsenostiach s putovaním do Santiaga, budete užasnutí. V krátkosti by sa to dalo vyjadriť pár slovami – pocit úľavy, istota, že Boh mi odpustil, nový životný elán a túžba robiť dobro.
Nech už do Santiaga de Compostela putujeme s akýmkoľvek motívom, som presvedčený, že vždy to bude mať pozitívny účinok na naše celoživotné putovanie. Prosto, dá mu vyššiu kvalitu.
Na záver ešte oficiálna štatistika kancelárie Katedrály svätého Jakuba v Santiagu de Compostela. Tá eviduje motívy pútnikov v troch kategóriách, podľa toho, ako ich uvádzajú samotní pútnici:
náboženské a iné motívy,
náboženské motívy,
nenáboženské motívy.
